O kojení
Potřeby dítěte naplňují lidé, né věci.

Počas celej evolučnej histórie ľudského druhu bolo dojčenie normou - samozrejmým spôsobom kŕmenia a starostlivosti o dieťa. Žena už od svojho detstva vnímala dojčenie v širokom kontexte starostlivosti o dieťa. So starostlivosťou o deti pomáhala už od detského veku. Po pôrode vlastného dieťa dojčila tak, ako to vždy okolo seba videla. V prípade potreby našla pomoc a podporu v príkladoch zo svojho okolia.

Nanešťastie, dojčenie v našej spoločnosti dnes nie je normou. Ženy vidia fľaše a umelú výživu od detstva a rastú učiac sa viac o tom než o dojčení. Nová matka, ktorá si praje dojčiť, často jednoducho nevie, kam sa má obrátiť o pomoc. Často nepozná nikoho, kto by mal dobré skúsenosti s dojčením. Informácie a rady, ktoré dostáva od rodiny, priateľov a blízkeho okolia, jej väčšinou nepomáhajú, často sú prezentovaním mýtov alebo informácií, ktoré dojčenie ohrozujú (i keď myslené sú určite v dobrom).

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) odporúča výlučné dojčenie 6 mesiacov, dojčenie do 2 rokov ako minimum a potom odporúča, aby deti boli dojčené ďalej až do prirodzeného odstavenia: "Už malý nárast v počte dlhodobo dojčených detí by dokázal zabrániť 10 % všetkých úmrtí detí pod 5 rokov. Dojčenie zohráva zásadnú a podceňovanú úlohu pri liečbe a prevencii detských ochorení."

Každý sa má možnosť rozhodnúť sa podľa seba. Ak je to rozhodnutie, ktoré je založené na dostatočných informáciách o rizikách podávania umelej výživy, tak potom je to rozhodnutie, ktoré daná matka nemá potrebu nikomu ďalej zdôvodňovať. Je to podobné, ako keď sa nejaký človek rozhodne užívať lieky, ktoré potrebuje. Nepotrebuje to zdôvodňovať a je so svojím rozhodnutím spokojný. Problém je však v tom, že väčšina mamičiek, ktoré nedojčia, tak robia nie preto, že by sa rozhodli nedojčiť a že by so svojím rozhodnutím boli spokojné. Väčšinou ide o to, že nedojčenie bolo výsledkom zhody okolností, v ktorých matka nedostala dostatočnú pomoc a podporu pri dojčení, hoci vlastne dojčiť chcela. Toto sa spája s pocitmi ľútosti, hoci sú tieto pocity často maskované inými výrokmi. Okrem toho, veľa matiek je do nedojčenia dotlačených nesprávnymi informáciami - tieto sa špeciálne týkajú toho, že matky, ktoré musia užívať počas dojčenia lieky alebo sú choré, musia prestať dojčiť. Pravda je taká, že v drvivej väčšine prípadov by tieto matky mohli pokračovať v dojčení.

Dojčenie normálnej dĺžky niekoľkých rokov (čiže "dlhodobé dojčenie") je normálne a vďaka nemu sa dieťa z hľadiska zdravia, psychiky a imunity vyvíja správne, tak, ako sa vyvíjať má. A takýto normálny vývin nemá žiadne plusy. Rovnako ako nemá žiadne plusy to, keď má niekto normálnu teplotu. Normálna teplota nemá plusy. Je normálna. Vysoká teplota prináša problémy, riziká. Podobne aj nedojčenie prináša riziká, problémy. Nedojčené deti, prípadne deti, ktorých dojčenie bolo ukončené príliš skoro, majú štúdiami dokázané štatisticky vyššie riziko toho, že budú častejšie choré, že ich choroby budú mať ťažší priebeh, že niektoré choroby pravdepodobnejšie dostanú, že ich liečba bude trvať dlhšie, že budú mať horšie výsledky v škole, budú sa horšie správať, majú vyššie riziko obezity, srdcových ochorení, horší vývin zraku, čeľuste, ústnej dutiny, vyššie riziko ekzémov. To, že to nevidíme vždy pri každom nedojčenom dieťati, neznamená, že to neplatí pre nedojčené deti ako skupinu.

Keď hovoríme o dojčení, mali by sme hovoriť o dojčení v rokoch, nie v mesiacoch. Ľudské mláďatá patria medzi tie cicavce, ktoré sa o svoje potomstvo starajú veľmi dlho, veľmi dlho ich dojčia, veľmi dlho ich nosia a toto všetko je pre ich správny vývoj potrebné. Dojčenie treba podporovať tak dlho, ako trvá. Predstava o tom, že dieťa už treba určite niekedy odstaviť, pochádza z toho, že ľudia bežne okolo seba nevidia staršie dojčené deti, ale hlavne, že ani len netušia, ako normálne odstavovanie vyzerá. Mnoho ľudí si myslí, že ak sa do procesu odstavovania aktívne nezapojíme, tak sa dieťa bude dojčiť donekonečna. To nie je pravda. Odstavenie nastane vždy. Je to prirodzený proces a každé dieťa k nemu speje, pretože prirodzene speje k samostatnosti. Tento proces nie je zvrátiteľný a dieťaťu, ktoré sa už nechce dojčiť, sa nedá dojčenie vnútiť. Dojčené deti sú si navyše veľmi dobre vedomé svojich pocitov a nedajú sa nútiť do niečoho, čo nechcú. Odstavenie nemusí byť spojené s plačom, naliatymi prsníkmi či nešťastným dieťaťom i matkou. Odstavenie môže byť krásny proces, v ktorom si dieťa uvedomí, že dojčenie nepotrebuje. Toto sa väčšinou stane niekedy okolo 3 - 5 rokov..

Dojčenie detí vo veku 3 - 4 rokov sa zatiaľ nevníma ako norma, hoci by to tak malo byť. Nie je žiaden dôvod na to, aby matka takéto dieťa nedojčila na verejnosti, ak chce. Ak by sa to tak dialo dostatočne často, prispelo by to k tomu, že by takéto dojčenie verejnosť vnímala ako normálne. Je paradoxné, ako je na verejnosti a v médiách vnímané dojčenie staršieho dieťaťa ako senzácia. Dôvod je jednoduchý - treba, aby ľudia mali možnosť vidieť takéto deti čo najčastejšie, aby to bol bežný jav. Nie je nič krajšie ako vidieť dojčiace sa dieťa. Dojčenie nie je intímna záležitosť matky a dieťaťa. Dojčenie je normálny spôsob kŕmenia detí, ktorý si nezaslúži tabuizovanie. Navyše dojčenie je omnoho viac ako len materské mlieko. Je to jedinečný vzťah a puto.


Články, informace a fakta jsou prevzaté ze stránky www.mamila.sk